Prečo nemôžeme vzdať boj za medvede
, Ondrej Kameniar
„Medveď je dnes na Slovensku možno najviditeľnejším reprezentantom takzvanej „nespratnej biodiverzity“ – zložky prírody, ktorá sa odmieta stopercentne podriadiť našim záujmom. Ak sa nám však nepodarí presvedčiť verejnosť o nutnosti ochrany medveďa, je dosť možné, že sa nám ani nepodarí ochrániť ľudskú spoločnosť pred sebazničením.
„Premnoženie je stav, keď nejaký živý tvor začína svojou činnosťou zasahovať do záujmov človeka,“ prečítal som si kedysi dávno na istom poľovníckom serveri, pričom článok bol, samozrejme, najmä o medveďoch. Táto veta mi utkvela v pamäti, pretože výborne ilustruje chápanie prírody veľkou skupinou ľudí: svet je akási veľká lego stavebnica, ktorú staviame my – ľudia. Máme právo ju stavať, ako to uznáme za vhodné. A naše záujmy sú pritom nedotknuteľné, ostatné zložky sa nám musia stopercentne podriadiť. My rozhodujeme, kde bude čo stáť, koľko tam toho bude a či tomu vôbec dobrotivo udelíme právo na život a existenciu. Zástancovia tohto svetonázoru majú dojem, že skladačku s názvom svet máme stopercentne v rukách a je len na našej fantázii, ako ju vyskladáme. Svoje nespochybniteľné miesto tu majú domy, mestá, polia, intenzívne obhospodarované záhony rovnakých stromov, niekedy nevhodne nazývané lesom, tiež ľudská infraštruktúra, psy, dobytok….
Do skupiny obhajcov tohto svetonázoru patria podľa všetkého aj mnohé podskupiny, ktoré samy seba vnímajú ako milovníkov a znalcov či dokonca ochrancov prírody. Napríklad lesníci a poľovníci, ale aj množstvo bežných ľudí, ktorým nejde do hlavy, načo sú v prírode všetky tie škaredé, hryzavé, štípavé, škodlivé a nebezpečné potvory, prípadne divoké, nedostupné a scivilizovanému človeku nepriateľské miesta – močiare, pralesy, kroviská. Ak treba chrániť zdravé, vysoké a zelené smrekové porasty, kam sa dobre chodí na hríby či jeleňa šestnástoráka, z ktorého je aspoň pekná trofej a mäso do guľáša, všetko je v najlepšom poriadku. Keď však príde na scénu lykožrút, nejaký nenápadný vzácny chrobáčik z rozkladajúceho sa dreva alebo dokonca medveď s vlkom, všetko je zrazu inak. Títo ľudia majú na základe svojej každodennej skúsenosti pocit, že ich život by vôbec neochudobnilo, ak by sa všetka tá háveď, ktorá nám tu „zasahuje do našich záujmov“, naraz kamsi prepadla a už sa viac neukázala. Skôr naopak – život by bol hneď príjemnejší. Vychádza sa pritom z nevysloveného predpokladu, že my ľudia už máme fungovanie prírodného sveta kompletne preskúmané a vieme teda navrhovať zásahy na jeho vylepšenie. Nič však nie je ďalej od pravdy.
Každoročne sú objavené nové druhy živých organizmov, v tropických oblastiach sú to dokonca nové druhy veľkých cicavcov a vtákov. Odhaduje sa, že vedcom ešte chýba aj vedecký opis približne 9200 stromov, čo je viac ako 14 percent opísaných druhov. Pri hubách sa odhaduje, že dodnes nepoznáme 90 percent druhov! Pri ďalších skupinách je to podobné. Napríklad o pôdnom živote v lese máme v skutočnosti len veľmi hmlisté predstavy. Ak ani len nepoznáme všetky zložky ekosystémov, ako môžeme poznať vzťahy medzi nimi a ich dlhodobú dynamiku? A ako si môžeme namýšľať, že našimi zásahmi ich dokážeme vylepšiť? Ako môžeme spochybňovať ochranu prírody, ktorá je práve o tom, že s úctou a rešpektom k jeho dodnes neopísanej komplexnosti nechávame Život pracovať čo možno najnerušenejšie, bez našich potenciálne škodlivých zásahov?
Medveďom som začal, medveďom aj skončím: boj za jeho ochranu nemôžeme vzdať. Je nevyhnutné, aby ľudia pochopili, že jeho existencia má rovnaký zmysel, ako má existencia bobra, zubra, lykožrúta, nezregulovanej rieky a divokého lesa, neznámej huby aj zdanlivo bezvýznamného chvostoskoka, zašitého kdesi v lesnej pôde.
Medveď odstraňuje zdochliny, ovplyvňuje početnosť a správanie bylinožravcov, roznáša semená na veľké vzdialenosti, zabezpečuje tak adaptáciu ekosystémov na klimatickú zmenu. A takmer určite má desiatky ďalších interakcií so životom okolo seba, o ktorých nemáme ani tušenia a z ktorých priamo či nepriamo profitujeme aj my. Okrem toho všetkého je aj nádhernou súčasťou našej prírody, ktorá robí les tajomnejším, vzrušujúcejším a krajším. V skutočnosti je boj o akceptovanie medveďov ešte možno jedným z tých ľahších. Ak prehráme ten, takmer určite prehráme aj všetky ostatné.
Riešením hodným 21. storočia nie je medvede vystrieľať – z histórie vieme, že kým ostane aj pár medveďov, potenciál na problémy tu bude stále. Skôr potrebujeme prispôsobiť svoje správanie a naučiť sa spolu žiť. Napríklad tak, že nebudeme vyhadzovať zdochliny za dedinu, že zatrhneme poľovníkom vnadenie zveri do blízkosti ľudí a nebudeme sadiť kukuricu popod národné parky. Ak použijeme svoju inteligenciu správnym spôsobom, zistíme, že je tu dosť miesta pre všetkých. Želám nám všetkým, aby sme v snahe o záchranu nášho životného prostredia a s ním aj nás samých boli čo možno najúspešnejší. Od miery našej úspešnosti závisí vcelku dosť.“
Viac info > https://dennikn.sk/4640729/preco-nemozeme-vzdat-boj-za-medvede/
(Foto: Prirodzený horský les v Tatranskom národnom parku. Foto – My sme les)
Autor správy a foto ZA MATKU ZEM on Facebook
