Tri roky. A my stále čakáme.
Čakáme, kedy sa táto krajina prestane báť vlastných detí. Čakáme, kedy politici prestanú mlčať, keď niekto verejne vyzýva na nenávisť. Čakáme, kedy cirkev zloží zbrane slov a prizná, že Boh nie je zbraň, ale útočisko. Čakáme, kedy sa všetci rodičia prestanú hanbiť za svoje deti len preto, že sú iné. Čakáme, kedy sa z pietnej spomienky stane skutočná zmena.
Juraj a Matúš už medzi nami nie sú. Nech sa ich smrť nikdy nestane len dátumom v kalendári, ale trvalou pripomienkou, kam až môže zájsť nenávisť, ktorú dnešní politici tak radi priživujú.
Juraj a Matúš, nezabudneme. Nikdy.
Spomíname. Bojujeme. Milujeme.
Tri roky.
Zajtra, 12. októbra 2025, uplynú tri roky od vraždy, ktorá mala zmeniť Slovensko. Predstavujem si Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha, čo by robili dnes, keby neprišiel ten osudný večer a nezastrelili ich pred Teplárňou. Možno by dnes sedeli s priateľmi na káve, možno by sa smiali z niečoho úplne obyčajného. Možno by plánovali dovolenku, písali básne, menili svet po malých kúskoch. Namiesto toho sa stali symbolom. Symbolom nenávisti, ktorá zabíja. A zároveň symbolom lásky, ktorá odmieta zmiznúť.
V čase vraždy nám vládli tzv. demokratické strany. Ani tie však nedokázali vystrieť ruku k LGBTI+ občanom vlastnej krajiny. Neprišiel žiadny zákon, ktorý by zlepšil kvalitu ich života. Žiadna partnerská rovnosť, žiadna ochrana pred nenávisťou, žiadny jasný odkaz, že všetci ľudia v tejto krajine sú si rovní.
Stále mám pred očami vtedajšieho premiéra Eduarda Hegera, keď mu skvelá Hanka Fábry podala pred Teplárňou dúhovú vlajku. Pamätám si jeho rozpačitý výraz, akoby sa hanbil, že ju drží. Akoby sa bál reakcie svojich kamarátov z tej ich „katolíckej skupinky“. Vlajka, ktorá symbolizuje lásku, bola v jeho rukách ako niečo, za čo sa treba ospravedlniť.
A stále vidím aj tie slzy mladého chlapca na spomienkovom zhromaždení tesne po vražde na Námestí SNP. Jeho zúfalý výkrik, keď jeden z rečníkov označil Juraja za geja: „On nebol gej, on bol nebinárny!“ Bol to výkrik bolesti, zmätku, ale aj túžby po pochopení, po pravde o nich, o nás, o tom, kým sme.
Tri roky. A my stále čakáme.
Čakáme, kedy sa táto krajina prestane báť vlastných detí. Čakáme, kedy politici prestanú mlčať, keď niekto verejne vyzýva na nenávisť. Čakáme, kedy cirkev zloží zbrane slov a prizná, že Boh nie je zbraň, ale útočisko. Čakáme, kedy sa všetci rodičia prestanú hanbiť za svoje deti len preto, že sú iné. Čakáme, kedy sa z pietnej spomienky stane skutočná zmena.
Juraj a Matúš už medzi nami nie sú. Nech sa ich smrť nikdy nestane len dátumom v kalendári, ale trvalou pripomienkou, kam až môže zájsť nenávisť, ktorú dnešní politici tak radi priživujú.
Juraj a Matúš, nezabudneme. Nikdy.
Spomíname. Bojujeme. Milujeme.
Juraj Martiny. Autor správy a foto ZA MATKU ZEM on Facebook
