Prírodná rezervácia Udava.
V pozadí vľavo Matragona, napravo masív Hyrlaty. Všetky tieto stromy mali byť vyrúbané.
Túto časť karpatskej divočiny sa podarilo zachrániť.
A je to dlhý a poučný príbeh.
V roku 1973 napísal nórsky filozof Arne Næss krátky text, v ktorom prvýkrát použil termín hlboká ekológia. Presne o dvadsať rokov neskôr som sa s ním stretol, spolu s poľskými priateľmi, osobne, a to, o čom hovoril, ma fascinovalo. Popisoval dva typy environmentálnych hnutí.
Plytké hnutie podľa neho „bojuje proti znečisteniu a vyčerpávaniu zdrojov“ a jeho ústredným cieľom je „zdravie a blahobyt ľudí vo vyspelých krajinách“. Hlboké hnutie sa pýta na rozmanitosť, zložitosť, autonómiu a symbiózu v biosfére a za samozrejmú hodnotu považuje „rovnaké právo žiť a prekvitať“ pre všetko živé.
Päťdesiat rokov po Næssovi je jedno z týchto hnutí mocnejšie než kedykoľvek predtým. Dostalo rozpočty, ministerstvá, zelené dlhopisy, dotačné schémy a vlastný slovník. Dekarbonizácia, transformácia, cirkulárna ekonomika, trvalo udržateľné obhospodarovanie. Zmizla jedna vec, kvôli ktorej ochrana Prírody kedysi vôbec vznikla. Živé bytosti.
Súčasná zelená politika sľubuje, že civilizácia sa dá prepnúť ako spotrebič na inú zásuvku. Stačí vymeniť dodávateľa energie. Nestačí. Taká politika zachraňuje civilizáciu, nie Prírodu. Dočasne.
Hlboko ekologické je iba to, čo hmatateľne prospieva živému svetu, nie to, čo poháňa priemyselnú ekonomiku. Vlk, mŕtve drevo, starý les a voda v pôde nie sú vedľajšie pekné efekty dekarbonizácie. Sú dôvodom, prečo sa oplatí na tejto Zemi žiť.
Iná cesta než MENEJ jednoducho fyzikálne neexistuje. Je tu aj paradox. Spoločnosť s menšou spotrebou energie je od funkčnej biosféry závislejšia, nie menej závislá. Potrebuje pôdu, ktorá drží vodu, mykorízne siete, ktoré obnovujú les a šelmy, ktoré udržiavajú krajinu v pohybe a budujú LesNet. Prírodné ekosystémy aktívne stabilizujú prostredie a ich zničenie zhoršuje obývateľnosť Zeme, aj keby sa emisie zastavili.
Divočina je to, čo neriadime. Chrániť ju neznamená pridať zásah, ale prestať.
Slovensko potrebuje 10 % divočiny.
Vlčiu, Rysiu Roháčiu, Vihorlatský prales, Suchú dolinu, Udavu, Bisce, Kyjov, Vydricu, Tichú a Kôprovú a teraz aj Salamandriu.
Ďakujem, že nám pomáhate.
Autor správy a foto Lesoochranárske zoskupenie VLK on Facebook
