KAUZA ZONÁCIE SA EŠTE NESKONČILA
EUROKOMISIA MÁ O DÔVOD VIAC, ABY BOLA PRÍSNA.
Mikuláš Huba (Autor je zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu)
Minister životného prostredia sa nás prednedávnom snažil presvedčiť, že jediný, ktorý má problém s vládou schválenými zonáciami národných parkov, je jeho štátny tajomník Filip Kuffa. Pritom je to presne naopak, ukazuje sa, že jediní, ktorí so zonáciami nemajú problém, sú minister, väčšina vlády a predstaviteľ tatranských oligarchov. Aj keď treba dodať, že dôvody na nespokojnosť nemusia byť u každého rovnaké.
Výhrady ochranárov, vedcov a Európskej komisie majú spoločné okrem iného to, že zonácie nie sú v súlade s národnou legislatívou, európskym právom, so zásadami ochrany svetového dedičstva UNESCO a s tým, k čomu sa Slovensko zaviazalo. Kritizujú aj to, že predkladatelia návrhu odmietli pri príprave adekvátne komunikovať s vedeckou sférou a odbornou verejnosťou, bez ktorých aktívnej účasti sa dobré zonácie národných parkov urobiť nedajú.
Vo februári 2026 poslala skupina 60 expertov a expertiek zainteresovaným subjektom súbor varovaní, požiadaviek a návrhov. Zhrnuli ich do 16 hlavných okruhov. Predkladatelia návrhu z nich neuznali takmer nič.
Ak sa napriek tomu aj v ochranárskych kruhoch hovorí o určitých zlepšeniach v porovnaní s tým, ako návrhy vyzerali ešte pred rokom, nie je to prejav spokojnosti, iba konštatovanie, že najhoršiemu sa po dlhotrvajúcom a sústredenom tlaku akademickej a aktivisticko-občianskej sféry podarilo zabrániť.
To, že zonácia mohla dopadnúť ešte horšie, však určite nie je dôvod na spokojnosť.
V TANAP-e sa naozaj podarilo odstrániť najväčšie absurdnosti z pôvodného návrhu, v ktorom sa niektoré z prírodne najhodnotnejších lokalít navrhovali zaradiť do zón s najnižším stupňom ochrany. Zároveň je to jediný z našich národných parkov, v ktorom podiel bezzásahovej A-zóny má byť väčší ako polovica z rozlohy parku. Tým je aj jediný, ktorý spĺňa medzinárodné kritériá IUCN, ale aj záväzný cieľ našej Envirostratégie 2030.
Podarilo sa to však dosiahnuť tak, že sa len odstránili niektoré chyby minulosti a niektoré hodnotné a zároveň ťažko dostupné časti Západných Tatier sa dostali do bezzásahovej zóny, kam však už dávno mali patriť. Toto formálne zväčšenie A-zóny možno označiť aj za akýsi štatistický trik. Na druhej strane, záujmy veľkých developerov sa eliminovať nepodarilo, o čom nepriamo svedčí aj ich spokojnosť s prijatou zonáciou a zároveň nespokojnosť mnohých Tatrancov.
Ešte horšie dopadli NAPANT a Národný park Malá Fatra, i keď aj tam sa napokon výmera bezzásahovej zóny v porovnaní s pôvodnými návrhmi zväčšila. Požadovaných 50 percent územia však nedosiahli a v Malej Fatre sa nebude dôsledne chrániť ani jediná kompletná dolina.
Napokon zostáva Národný park Poloniny s pralesmi svetového dedičstva UNESCO a v susedstve Vodárenskej nádrže Starina. Tam sa do A-zóny dostalo iba okolo 20 percent územia parku, ale zato D-zóna s najnižším stupňom ochrany zostala nenáležite veľká. Panuje názorová zhoda, že v prijatej podobe je jeho zonácia neprijateľná: pre Slovensko i pre Brusel.
Po 1. júli, keď vláda zonácie prerokovala a schválila, pribudol ešte jeden dôvod na znepokojenie: prijaté uznesenie, ktorým akoby sa vláda snažila zvrátiť už dosiahnutý cieľ z Plánu obnovy a odolnosti, teda reformu národných parkov, v rámci ktorej v plnom rozsahu prešli pod gesciu ministerstva životného prostredia. Za absurdné toto uznesenie označil dokonca aj už spomínaný štátny tajomník Kuffa.
Kauza zonácie národných parkov sa nekončí. Keďže sú na ne viazané peniaze z Plánu obnovy a odolnosti, na rade je Európska komisia, a tá nemá dôvod, ale ani možnosť poľaviť zo svojich oprávnených nárokov a z peňazí určených na ochranu prírody podporiť jej ničenie. Navyše, po spornom uznesení vlády má o dôvod viac, aby bola prísna a dôsledná.
Čítajte viac: https://www.sme.sk/komentare/c/kauza-zonacie-este-neskoncila
Autor správy a foto ZA MATKU ZEM on Facebook
