Telemetria: veda, ktorá mení to, čo meria
Rádiový obojok na krku vlka alebo rysa vyzerá ako šetrný a moderný spôsob výskumu. Pre zviera to tak byť nemusí.
Najprv ho treba chytiť, znehybniť a uspať. Medvede grizly sa po odchyte hýbali o 57 % menej a do normálu sa vracali tri až šesť týždňov. Potom zviera nosí obojok mesiace alebo roky, cez zimu, námrazu, rast aj lov. Tučniaky s krúžkom na plutve mali v desaťročnej štúdii v časopise Nature o 41 % menej mláďat a horšie prežívali, a to aj po desiatich rokoch.
V Kampinoskom pralese pri Varšave dostalo rádiový obojok tridsať vypustených rysov. Najmenej trinásť z nich krátko nato uhynulo. Simona Kossak sa pýtala: „Načo mrzačiť rysy chytaním za nohy, znehybňovaním, vešaním smradľavých, tuhých obojkov s rádiovysielačmi a anténami na večné časy a chodením za nimi?“
Je tu aj otázka, ktorú si takmer nikto nekladie. Obojok je vysielač, ktorý na krku zvieraťa vysiela nepretržite. Limity žiarenia však platia len pre ľudí a koľko energie pohltí krk divého zvieraťa za tri roky, nikto nemeral.
Ak označenie mení správanie, pohyb aj prežívanie, telemetria nám neukazuje divé zviera. Ukazuje zviera, ktoré bolo odchytené, nesie záťaž a človek o ňom stále vie, kde je. A podľa týchto dát sa pritom rozhoduje o lovných kvótach a „problémových“ jedincoch.
Kto zvieraťu nasadzuje obojok, mal by dokázať, že mu neškodí.
——————————
Kompletný podrobný článok aj so zdrojovou literatúrou je na mojom webe.
Autor správy a foto Lesoochranárske zoskupenie VLK on Facebook

