Z knižnice Chmurnika.
Karel Čapek: Továrna na absolutno
Satira, ktorá nezostarla
Čapkova Továrna na absolutno (1922) patrí medzi tie diela, ktoré na prvý pohľad pôsobia ako dobová kuriozita, no pri pozornom čítaní zistíme, že sa pod ich ironickým povrchom skrýva stále živá a znepokojujúca výpoveď o civilizácii. Hoci ide o román vzniknutý krátko po prvej svetovej vojne, jeho témy – technická racionalita, nekontrolovaný pokrok, manipulácia viery a masová hystéria – znejú dnes až nepríjemne aktuálne.
Základná premisa je typicky čapkovská: vynálezca Marek zostrojí karburátor, ktorý nielenže vyrába takmer neobmedzenú energiu, ale zároveň pri tom uvoľňuje „absolutno“ – duchovnú, božskú podstatu priestoru. Táto metafyzická látka začne pôsobiť na ľudí: prebúdza v nich náboženský zápal, morálne vytrženie, ale aj fanatizmus, neznášanlivosť a túžbu po „jedinej pravde“. Výsledkom je spoločnosť, ktorá má síce dostatok energie a materiálneho blahobytu, no stráca schopnosť rozumného spolužitia.
Čapek brilantne využíva satiru, hyperbolu a mozaikovú kompozíciu krátkych kapitol, ktoré pripomínajú novinové stĺpčeky či správy z rôznych častí sveta. Práve táto reportážna forma umožňuje autorovi ukázať, ako sa rovnaký „technický zázrak“ prejavuje v rôznych kultúrnych, politických a náboženských kontextoch – a ako všade prináša chaos, hoci v inej podobe. Čapek tým jemne, ale vytrvalo spochybňuje predstavu, že existuje univerzálne riešenie ľudských problémov.
Jednou z najsilnejších vrstiev románu je kritika prepojenia techniky, kapitálu a ideológie. Absolutno sa síce šíri neúmyselne, no veľmi rýchlo sa stáva komoditou: vyrába sa, distribuuje, využíva na posilnenie moci a vplyvu. V tomto zmysle je Továrna na absolutno nielen varovaním pred náboženským fanatizmom, ale aj pred technokratickým myslením, ktoré odmieta niesť zodpovednosť za „vedľajšie účinky“ pokroku.
Továrna na absolutno je kniha, ktorá núti čitateľa klásť si nepríjemné otázky: Čo sa stane, keď technická racionalita prekročí hranice etiky? Čo urobí s ľuďmi presvedčenie, že vlastnia absolútnu pravdu? A existuje vôbec pokrok, ktorý je hodnotovo neutrálny?
Aj po viac než sto rokoch zostáva odpoveď Karla Čapka znepokojujúco jasná: nie. A práve preto má Továrna na absolutno stále svoje miesto medzi knihami, ktoré by sme mali čítať – a brať vážne, hoci sa pri nich často usmievame.
Pri čítaní Továrne na absolutno dnes nemožno uniknúť pocitu, že Čapek nechtiac napísal jednu z najpresnejších alegórií sveta po roku 2000. Absolutno, ktoré sa šíri ako „vedľajší produkt“ technického riešenia, nápadne pripomína javy, ktoré dnes sprevádzajú rozmach umelej inteligencie, energetických megasystémov či digitálnych platforiem: niečo, čo vzniklo ako nástroj, sa stáva autonómnou silou s hlbokými spoločenskými dôsledkami.
🐺Umelá inteligencia: výkon bez zodpovednosti
Elektrický karburátor v Čapkovom románe funguje takmer dokonale – vyrába energiu lacno, efektívne a vo veľkom. Problém nie je v samotnej technológii, ale v tom, že nikto presne nerozumie tomu, čo všetko pri tom vzniká. Absolutno nie je úmyselne vyrobené; je to dôsledok optimalizácie výkonu, z ktorej vypadla otázka zmyslu.
Tento motív až znepokojivo presne korešponduje so súčasnou debatou o umelej inteligencii. Aj dnes vytvárame systémy, ktoré excelujú v efektivite, škálovateľnosti a rýchlosti, no ich spoločenské, psychologické a politické účinky sú strašné. Dezinformácie, polarizácia, strata dôvery či ilúzia „objektívnej pravdy“ produkovanej algoritmom sú modernými podobami Čapkovho absolutna: neviditeľnej sily, ktorá formuje správanie ľudí bez toho, aby ju ktokoľvek plne ovládal.
🐺Energetika: nekonečný zdroj ako morálny problém
Čapek veľmi presne tuší, že skutočný problém nenastáva v nedostatku, ale v hojnosti. Svet románu netrpí energetickou krízou – práve naopak. Energia je takmer zadarmo a v neobmedzenom množstve. A predsa to nevedie k mieru ani k prosperite, ale k chaosu, pretlaku výroby, zbytočnosti práce a nakoniec ku konfliktu.
Aj dnešné debaty o energetike – či už ide o jadro, obnoviteľné zdroje alebo technologické „zázraky“ – často narážajú na podobnú slepú uličku: technické riešenia nestačia, ak nie sú sprevádzané otázkou, na čo a pre koho energiu vyrábame. Čapek tým varuje pred predstavou, že dostatok technických zdrojov automaticky vyrieši spoločenské napätie. Bez hodnotového rámca sa aj čistá energia môže stať palivom konfliktu.
🐺„Jediná pravda“ a novodobý absolutizmus
Azda najaktuálnejšou rovinou románu je kritika „absolútnej pravdy“. Absolutno v ľuďoch prebúdza presvedčenie, že konečne poznali pravdu – a že všetko ostatné je mylné, hriešne alebo nepriateľské. Následkom nie je duchovné obrodenie, ale rozpad spoločnosti na znepriatelené tábory, z ktorých každý sa odvoláva na to isté Absolútno.
V tomto zmysle je Továrna na absolutno priamym predchodcom dnešných konfliktov okolo ideológií, konšpirácií, kultúrnych vojen či náboženských a politických fundamentalizmov. Čapek presne vystihuje mechanizmus, v ktorom presvedčenie o vlastnej morálnej výlučnosti ruší schopnosť kompromisu a dialógu. Absolútna pravda sa stáva zbraňou – a technológia jej poskytuje masový dosah.
🐺Čapkove varovanie dnes
Čapek neodsudzuje techniku samu o sebe, ale jej odtrhnutie od etickej zodpovednosti a pokory. Posolstvo Továrne na absolutno možno zhrnúť jednoducho: civilizácia nepadá preto, že by nemala riešenia, ale preto, že im verí príliš slepo.
V čase umelej inteligencie, klimatickej krízy a rozkladu spoločnej reality je Čapkova satira návodom na intelektuálnu opatrnosť.
Neupozorňuje nás na to, že by sme mali menej vynaliezať, ale že by sme sa mali viac pýtať – a hlavne si dávať pozor na všetko, čo sa tvári ako „konečné riešenie“.
Autor správy a foto Lesoochranárske zoskupenie VLK on Facebook
